Rušne radu 486.0 – technický popis a história

Rušeň radu 486.0 je trojvalcový parný rušeň na prehriatu paru určený na trakciu osobných vlakov a rýchlikov najmä na trati Bohumín – Košice. Rušne vyrábali v rokoch 1934 až 1938 výrobcovia rušňov Škoda Plzeň (vyrobila celkom 7 kusov) a ČKD v Prahe (vyrobila 2 kusy). Stroje jazdili najmä s rýchlikmi na tratiach z Prahy do Přerova, z Prahy do Bratislavy a na tratiach bývalej Košicko-Bohumínskej dráhy predovšetkým v úseku Košice – Žilina. V prevádzke ČSD boli používané do ich vyradenia na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Vývoj a výroba rušňov radu 486.0

Koncom 20. rokov minulého storočia začali ČSD pociťovať nedostatok dostatočne výkonných rušňov, ktoré by zvládali ťahanie ťažkých rýchlikov na hlavných tratiach, predovšetkým na horských tratiach bývalej Košicko-Bohumínskej železnice, ktorá prešla do správy ČSD v roku 1921. V druhej polovici dvadsiatych rokov ČSD používali rušne radu 387.0. Tieto rušne vyhovovali pre dopravu ľahkých vlakov s malým počtom zastávok, ale pre ťahanie ťažkých súprav na tratiach s väčším sklonom ich výkon nepostačoval.

Preto v roku 1930 zadali ČSD dvom najvýznamnejším československým výrobcom rušňom – ČKD Praha a Škodovým závodom v Plzni objednávku na výrobu prototypu výkonného rýchlikového rušňa so štyrmi spriahnutými nápravami a vysokým výkonom. Škoda Plzeň pri vývoji prototypu vychádzala z aktuálne vyrábaného rušňa radu 387.0 a v decembri 1933 dodali ČSD na prevádzkové overenie prototyp s označením 486.001. Spoločnosť ČKDV dodala rušeň s označením 486.101 v apríli 1934. ČSD obidva rušne testovali na trati Praha – České Velenice, pričom sa porovnával výkon rušňov, ale aj spotreba uhlia a vody a rušne sa porovnávali aj so staršími prevádzkovanými rušňami radu 455.0. Pretože rušeň vyrobený v Plzni mal približne o 10 % nižšiu spotrebu paliva a vody a navyše bol lacnejší (cena rušňa bez tendra bola 1 270 000 Kčs, cena rušňa ČKD bola 1 320 000 Kčs), objednávateľ sa rozhodol pre zadanie objednávky na výrobu ďalších rušňov radu 486.0, pričom na ich výrobe sa mali podieľať obaja výrobcovia. V rokoch 1935 – 1938 bolo vyrobených celkom 8 rušňov, pričom 6 vyrobila plzenská Škodovka (v tom čase Akciová spoločnosť, predtým Škodove závody), zvyšné dva kusy vyrobili v roku 1935 v ČKD Praha podľa výrobnej dokumentácie dodanej z Plzne.

V porovnaní s predchádzajúcimi rýchlikovými rušňami ČSD predstavoval rad 486.0 významný krok vpred. Vyšší výkon, trojvalcový parný stroj a veľké hnacie kolesá umožnili dosiahnuť požadovanú rýchlosť a zároveň zachovať dostatočnú ťažnú silu aj v na tratiach s náročným profilom.

Prevádzka rušňov

Vyrobené rušne preberali výhrevne v Prahe a časť rušňov následne presunuli do ich pôsobiska v Spišskej Novej Vsi. Rušne s číslami 486.001, 008 a 009 tak zostali vo výhrevni Praha Masarykovo nádraží, zvyšné rušne s číslami 486.002 až 486.007 boli pridelené na Slovensko. Pražské rušne jazdili najmä na osobných vlakoch do Pardubíc a Českej Třebovej a príležitostne aj na rýchlikoch s Prahy do Drážďan. Slovenské rušne jazdili najčastejšie s rýchlikmi a osobnými vlakmi medzi Žilinou a Košicami. Po druhej svetovej vojne boli rušne z Prahy presunuté do rušňového depa v Bratislave, kam sa neskôr v súvislosti s elektrifikáciou trate Žilina – Spišská Nová Ves postupne presunuli aj rušne zo Spišskej Novej Vsi. V šesťdesiatych rokoch rušne jazdili najmä s osobnými vlakmi s Bratislavy do Žiliny a v okolí Bratislavy. V rokoch 1968 až 1971 boli rušne postupne zrušené a istý čas slúžili ako vykurovacie kotly pre potreby ČSD alebo priemyslových podnikov.

Do súčasnosti sa zachovali dva rušne s číslami 486.007 a 486.008, obidva sú aktuálne majetkom Železničného múzea Slovenskej republiky, ktoré je organizačnou zložkou ŽSR. Rušeň 486.007 je prevádzkyschopný a je v starostlivosti členov Spolku Výhrevne Vrútky. Rušeň 486.008 je uložený v depozitári ŽMSR v Bratislave.

Základná charakteristika rušňa radu 486.0

Rušeň radu 486.0 bol koncipovaný ako rýchlikový rušeň pre náročné trate s významným podielom stúpaní, kde bola potrebná kombinácia vysokej rýchlosti a veľkej ťažnej sily.

Pojazd rušňa

Pojazd rušňa má usporiadanie 2´D 1´. Predný dvojnápravový otočný podvozok umožňuje bezpečné vedenie vozidla v oblúkoch aj pri vysokých rýchlostiach, štyri spriahnuté hnacie nápravy s veľkým priemerom kolies pevne uložené v ráme zabezpečujú dostatočnú adhéznu hmotnosť pri rozjazde ťažkých vlakov. Zadná behúňová nápravu nesie masívny skriňový kotol s pecou a ohniskom. Predný dvojnápravový podvozok s kolesami priemeru 830 mm je otočný okolo čapu, jeho výchylka je 80 mm do oboch strán a do základnej polohy je vracaný pružinami. Kolesá spriahnutých náprav majú upravené okolky – kolesá prvej a štvrtej nápravy majú okolky zúžené o 5 mm, kolesá druhej a tretej nápravy o 10 mm. Táto úprava umožňuje plynulejší prejazd oblúkmi do minimálneho polomeru 150 m. Druhá spriahnutá náprava je hnacia. Je vyhotovená z 5 častí a je vybavená protizávažiami na priame vyváženie hmôt pohonu zo stredného valca. Zadný otočný podvozok je tzv. Bisselovej konštrukcie. Kolesá podvozku majú priemer 1308 mm, podvozok umožňuje bočnú výchylku 80 mm a do základnej polohy ho vracajú pružiny.

Parný stroj

V čase konštrukcie a výroby rušňa patrila medzi moderné riešenia trojvalcová koncepcia parného stroja, ktorá bola zvolená aj pri konštrukcii rušňov radu 486.0. Rušeň má trojvalcový parný stroj na prehriatu paru so združeným účinkom. Táto konštrukcia sa v minulosti označovala pojmom „trojčitý parný stroj“ ,ktorý znamená, že všetky tri valce pracujú so spoločným rozvodom a na výkone rušňa sa podieľajú súčasne.

Valce parného stroja sú odliate z vanádiovej ocele. Piesty v parnom stroji majú priemer 550 mm a zdvih 680 mm. Kľuky jednotlivých valcov sú vzájomne otočené o 120°. Dva valce parného stroja sú umiestnené na vonkajšej strane rámu horizontálne, tretí valec je umiestnený šikmo v osi rušňa pod dýmnicou a tvorí podporu dýmnice. Všetky tri valce poháňajú druhú spriahnutú nápravu, ktorá je kvôli prenosu sily ojnicou zo stredného valca zalomená. Každý parný stroj má vonkajší rozvod typu Heusinger, pričom stredný valec má svoj samostatný rozvod umiestnený vo vnútri rámu. Trojvalcová koncepcia parného stroja zabezpečuje rovnomerný prenos výkonu na spriahnuté nápravy a znižuje dynamické namáhanie rámu.

Kotol

Konštrukcia kotla je odvodená od kotlov rušňov radu 387.0. Kotol je dvojkrúžkový, má medené kúrenisko so štyrmi klenbovými rúrami a je vybavený prehrievačom Schmidt. Pracuje s pretlakom 16 bar. V kúrenisku sú zabudované 2 varníky. Kotol má dva poistné ventily. Na napájanie kotla slúžia dva napájače (injektory), injektor na pravej strane je na ostrú paru, ľavý napájač je výfukový.

Kotol je umiestnený na ráme nosníkového typu s bočnicami hrúbky 90 mm odliatymi zo špeciálne vanádiovej ocele. Rám je dobre vystužený, takže je veľmi tuhý a prevádzkovo spoľahlivý.

Ďalšie konštrukčné celky

Rušne boli z výroby vybavené samočinnou brzdou typu Westinghouse a prídavnou brzdou pôsobiacou na kolesá všetkých spriahnutých náprav.

Výkon rušňov bol skutočne veľký. Na stúpaní 10 promile utiahol rušeň vlak hmotnosti 700 t rýchlosťou 36 km/h.

Rušne sa spájali s rôznymi typmi tendrov. Najčastejšie sa používali štvornápravové tendre radu 926.0, ktoré vznikli rekonštrukciou starších tendrov radu 636.0 alebo tendre radu 930.0. Kvôli dĺžke točne v Spišskej Novej Vsi boli tendre radu 818.0 upravené najskôr na tender radu 619.0 a neskôr na 620.0. Niektoré rušne jazdili s tendrom 930.1.

Po presunutí do Bratislavy boli rušne postupne modernizované. Modernizácia zahŕňala výmenu klzných ložísk zadného behúňa za valivé ložiská, inštaláciu výfukového zariadenia Kylchap s novým komínom, doplnenie napájacieho dómu, natriasacích roštov a odkaľovačov P/O. V kabíne rušňovodiča bola namontovaná ústredná armatúrna hlava s centrálnym uzáverom a rušne dostali nové tendre radu 935.0 a 935.1 s mechanickým prikladačom. Inštalácia mechanického prikladača si vyžiadala aj zmenu pecných dvierok.

Z celkom deviatich vyrobených rušňov radu 486.0 sa do dnešných dní zachovali rušne 486.007 a 486.008. Rušeň 486.008 je nefunkčný a aktuálne je uložený v depozite Železničného múzea Slovenskej republiky v Bratislave. Rušeň 486.007 bol v roku 1998 obnovený a v starostlivosti členov Spolku Výhrevne Vrútky pokračuje ako historické vozidlo pripomínajúce vysokú technickú úroveň výroby rušňov v Československu.

Technické údaje o rušni