Parný rušeň 486.007, známy ako „Zelený Anton“, patrí medzi najvýznamnejšie zachované historické lokomotívy na Slovensku. Jeho príbeh od výroby v Škode Plzeň v roku 1936, cez desaťročia služby na tratiach ČSD až po obnovenie prevádzky dokumentuje významnú kapitolu histórie železničnej dopravy.
Rušeň 486.007 bol vyrobený v roku 1936 Škodovými závodmi v Plzni (v čase výroby firma niesla názov Akciová společnost, dříve Škodovy závody) s výrobným číslom 815. Podľa Protokolu o prehliadke a dočasnom prevzatí lokomotívy vydaného Československými štátnymi dráhami bol rušeň dodaný do výhrevne Vršovice-Nusle 28. augusta 1936 a skúšobnú jazdu úspešne absolvoval približne o mesiac neskôr, 29. septembra 1936 v úseku Vršovice-Nusle – České Budějovice a späť.
Po zabehnutí bol rušeň spolu s ďalšími rušňami preradený do prevádzky vo výhrevni (v dnešnom rušňovom depe) Spišská Nová Ves, kde slúžil viac ako 10 rokov vrátane obdobia 2. svetovej vojny.
V roku 1948 boli všetky prevádzkované rušne radu 486.0 presunuté do rušňového depa v Bratislave. Rušne jazdili na rýchlikoch a osobných vlakoch najmä na trase Bratislava – Žilina, ale aj na trase Bratislava – Nové Zámky.
V päťdesiatych rokoch bol tento rušeň spolu s ďalšími rušňami radu 486.0 modernizovaný. Úpravy boli motivované snahou zvýšiť hospodárnosť prevádzky a zlepšiť pracovné podmienky obsluhy. Na lokomotívach boli nainštalované modernejšie výfukové zariadenia (dyšne) Kylchap spolu s novým komínom, na kotle boli doplnené odkaľovače. Boli rekonštruované pece, do ktorých boli doplnené natriasacie rošty Hulson. Na rušne boli nainštalované mechanické prikladače uhlia, ktoré si vyžiadali použitie iných typov tendrov. Vďaka použitiu mechanických prikladačov sa zjednodušila obsluha pece a na rušňoch postačovala dvojčlenná posádka.
Modernizované rušne jazdili na slovenských tratiach až do roku 1971, kedy boli postupne zrušené. Rušeň 486.007 bol zrušený 22. januára 1971. ČSD zrušený stroj odpredali do Panelárne v Púchove, kde slúžil ako vykurovací kotol.
Koncom 70. rokov rušeň odkúpili späť ČSD pre pripravovaný železničný skanzen v Českej Třebovej. Plány na vybudovanie zamýšľaného skanzenu sa však nikdy neuskutočnili. V roku 1983 bol rušeň presunutý do zbierky Múzejno-dokumentačného centra Východnej dráhy v Bratislave (dnešné Železničné múzeum Slovenskej republiky, ktoré je účelovým strediskom Železníc Slovenskej republiky v pôsobnosti odboru komunikácie ŽSR).
Pri príležitosti pripravovaných osláv 150 rokov železníc na Slovensku bola historická lokomotíva prepravená do Vrútok a následne ju pracovníci Rušňového depa vo Vrútkach zrekonštruovali do stavu podobného stavu po výrobe. Z dýmnice bolo odstránené výfukové zariadenie Kylchap a bol použitý pôvodný korunkový komín. Z pece bol odstránený mechanický prikladač a na pec boli dosadené dvierka vyrobené podľa pôvodnej dokumentácie. Rušeň bol natretý svetlozelenou farbou. Rušeň s opraveným tendrom 930.003 vykonal technicko-bezpečnostnú skúšku 6. augusta 1998 na trase Vrútky – Horná Štubňa a Vrútky – Kraľovany.
Zrekonštruovaný rušeň prevzali do starostlivosti členovia Spolku Výhrevne Vrútky a rušeň predstavili verejnosti 8. augusta 1998 v rámci osláv 150 rokov železníc na Slovensku v čele zvláštneho vlaku z Čadce do Vrútok.
Úspešným ukončením obnovy a návratom do prevádzky sa história rušňa 486.007 neskončila. Naopak, začala sa jej nová etapa, v ktorej sa z niekdajšieho rýchlikového rušňa stal prevádzkyschopný múzejný exponát. Vďaka dlhoročnej práci členov Spolku Výhrevne Vrútky je dnes jedným z najvýznamnejších prevádzkyschopných parných rušňov na Slovensku a zároveň jediným rušňom svojej rady, ktoré sú schopné pravidelnej prevádzky.
Rušeň je nasadzovaný predovšetkým na nostalgické vlaky, mimoriadne jazdy a podujatia pripomínajúce významné udalosti v histórii železníc. Počas múzejnej prevádzky absolvoval množstvo jázd na hlavných aj vedľajších tratiach Slovenska, pričom zavítal do väčšiny významných železničných uzlov. Návštevníkom železničných podujatí tak pravidelne pripomína obdobie, keď parná trakcia tvorila neoddeliteľnú súčasť každodennej železničnej prevádzky.
Neobvyklou aktivitou členov SVV spojenou s rušňom 486.007 bolo zorganizovanie Letnej školy Výhrevne Vrútky v júli 2005. Letná škola bola určená nadšencom pre železničnú históriu. Účastníkom tejto aktivity členovia SVV najskôr teoreticky vysvetlili základy konštrukcie parných rušňov a následne im všetky informácie doplnili aj praktickými ukážkami na zakúrenom rušni 486.007 alebo na nefunkčnom zvyšku rušňa 486.008. Súčasťou akcie bola aj krátka jazda účastníkov na stanovišti rušňovodiča.
Významným medzníkom v novodobej histórii rušňa 486.007 bola účasť na projekte Winton train v roku 2009. V rámci tohto projektu bol 1. septembra 2009 vypravený zo železničnej stanice Praha – hlavní nádraží mimoriadny vlak, ktorého cieľom bolo pripomenúť si hrdinstvo sira Nicolasa Wintona. Sirovi Wintonovi sa podarilo v roku 1939 zorganizovať celkom 7 transportov, ktoré z Prahy odviezli celkom 669 detí židovského pôvodu. Pripomienkový vlak prešiel rovnakú trasu z Prahy do Londýna, akou v roku 1939 jazdili transporty s deťmi. Z Prahy do nemeckej stanice Futrh im Wald mal mimoriadny vlak v čele rušne 486.007 Zelený Anton a modrý Albatros 498.022 Českých dráh.
Po rozsiahlej oprave v roku 2018 sa Zelený Anton opäť verejnosti prezentoval na viacerých akciách. Veľmi významnou bola účasť na projekte Prezidentský vlak pri príležitosti stého výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 2018. V čele historickej súpravy so salónnymi vozňami prezidentov Československa predstavil širokej verejnosti reprezentatívnu ukážku železničného dedičstva bývalých československých železníc a potvrdil svoju schopnosť spoľahlivo zvládať aj mimoriadne náročné výkony.
Múzejná prevádzka však nepredstavuje iba samotné jazdy. Každej jazde predchádza rozsiahla technická príprava zahŕňajúca kontrolu kotla, pojazdu, parného stroja, brzdy aj ostatných zariadení a predovšetkým dokonalé namazanie pojazdu a všetkých mazacích miest na rušni. Približne osem hodín pred jazdou je potrebné zakúriť v peci rušňa a pozvoľne priviesť vodu v kotli do varu a prevádzkového tlaku pary. Prevádzka parného rušňa si vyžaduje odborné znalosti rušňového personálu, skúsenosti s údržbou a množstvo dobrovoľníckej práce. S prevádzkou rušňa je však spojená a dôkladná údržba a vykonávanie predpísaných revízií a skúšok v stanovených intervaloch. K najdôležitejším revíziám patria pravidelné revízie tlakových nádob, najmä kotla.
Rušeň absolvoval povinnú revíziu kotla a príslušných armatúr v rokoch 2005, 2011 a 2017. V rámci revízie plánovanej na rok 2017 bola realizovaná rozsiahla úprava kotla, ktorá sa pretiahla do prvého polroka roku 2018. Na tejto oprave sme spolupracovali s profesionálmi z firmy SEA Kolín, ktorí vykonali zásahy do konštrukcie kotla prekračujúce naše technické možnosti. V rámci revízie bola najskôr demontovaná armatúra, obalové plechy a izolácia kotla. Nasledovalo očistenie celého kotla od hrdze a meranie hrúbky stien skriňovej aj valcovej časti kotla.
Najnáročnejšou úpravou bol presun parného dómu s regulátorom na ich pôvodné miesto z výroby, z ktorého bol presunutý pri opravách v 50. rokoch. V dôsledku presunu parného dómu bolo potrebné presunúť výronky na prívod vody do kotla a ventil na prívod pary do parného stroja kompresora. Bolo potrebné vyrobiť nové komunikačné rúry na prívod pary z parného dómu do prehrievača. Kvôli pokročilej revízii niektorých častí prehrievača pary boli vyrobené nové prehrievačové články a rekonštrukcia kotla sa dotkla aj výroby nových prítokových rúr na prívod pary do parných strojov.
V rámci rekonštrukcie kotla bola opravená aj dýmnica, na ktorej bola novo vyrobená celá horná časť a predná skruž, ku ktorej boli prispôsobené dýmničné dvere.
Ešte v roku 2017 sa uskutočnila aj oprava uhoľného priestoru na tendri 930.003. V rámci opravy boli vymenené všetky skorodované plechy, celý uhoľný priestor bol očistený a natretý najskôr základnou a potom vrchnou krycou farbou.
Po ukončení opravy kotla a dýmnice v roku 2018 boli rušeň aj tender nanovo nalakované. Pri výbere odtieňa vrchného náteru boli pritom analyzované zvyšky starej farby na tendri rušňa 387.019 v Železničnom múzeu SR v Bratislave a bol zohľadnený aj použitý odtieň zelenej farby na obraze českého akademického maliara Viléma Kreibicha, ktorý bol autorom farebnej schémy rušňa.
Rušeň 486.007 sa počas rokov stal jedným zo symbolov Spolku Výhrevne Vrútky a významným reprezentantom slovenského železničného múzejníctva. Jeho charakteristický vzhľad, výrazný zvuk trojvalcového parného stroja a spoľahlivá prevádzka z neho robia jednu z najvyhľadávanejších historických lokomotív na Slovensku. Každá jeho jazda predstavuje jedinečné spojenie technickej histórie, remeselného umenia a nadšenia ľudí, ktorí venujú svoj čas zachovaniu železničného dedičstva pre budúce generácie.
[1] Lokomotiva 486.0; [online] cs.wikipedia.org; [cit. 19.7.2026]; Dostupné online
[2] 486.007 [online]. MDC [cit. 20.7.2026]; Dostupné online
