OSTRO SLEDOVANÉ VLAKY. REPORTÁŽ O DOBROVOĽNÍKOCH, KTORÍ ZACHRAŇUJÚ STARÉ RUŠNE A VOZNE

.matúš Dávid .boris Németh .týždeň č. 3/2020

Reportáž prevzatá z časopisu .týždeň (tyzden.sk) – v prvej časti článku je rozhovor s našimi kolegami z Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen, v druhej časti článku rozhovor s členmi nášho Spolku Výhrevne Vrútky.

Voľný čas trávia v prítmí chladných remíz rušňových dep. Nezištní opravári umazaní od oleja a sadzí. Oživili už Légiovlak, rušeň z hollywoodskeho trileru, pancierový vlak Štefánik aj lokomotívu, ktorá vozila prezidentov. Nadšenci zo Zvolena a Vrútok, ktorí rekonštruujú historické železničné vozidlá.

© BORIS NÉMETH
Eva Löwingerová, 38 rokov, Zvolen. Ekologička zo Žiliny sa k partii chlapov z Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen pridala v roku 2009. Pomáha im napríklad aj s opravou technickej pamiatky, parného rušňa 556.039.

  • areál zvolenského rušňového depa zalieva januárové slnko. Kdesi za rohom zapíska lokomotíva a my vieme, že sme trafili na správne miesto. V ústrety nám kráča Peter Kálman, nadšenec železničnej histórie, ktorý sa už viac než dve desaťročia stará o záchranu a obnovu časti technického dedičstva Slovenska.

Spolu s partiou dobrovoľníkov vdychuje život parným lokomotívam, starým motorovým rušňom aj vozňom. Bez členov Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen by mnohé z unikátnych vozidiel zrejme skončili na šrotovisku, alebo by hrdzaveli kdesi na vedľajšej koľaji.

Vchádzame do východnej remízy, teda jednej z rotúnd tunajšieho depa. Na naše prekvapenie je vnútri pocitovo ešte chladnejšie než vonku. Z pelechu zo starých kožušín a diek zrazu vyskočí asi poltucta mačiek. Preľaknuto skáču pod kolesá mašín a miznú v útrobách železných obrov. Pre tridsaťosemročného Zvolenčana je to, zdá sa, dobre známy rituál. Nevenuje mu veľkú pozornosť a rovno nás berie na prehliadku.

.oranžová „cénula“ aj Malý býček

„Klub vznikol v roku 1998 ako občianske združenie, no jeho zakladatelia, ktorí zasvätili život ,štreke‘, sa stretávali už štyri roky predtým. Teraz nás je deväť a nie sme všetci železničiari. V rotunde, ktorú nám Železničná spoločnosť Cargo Slovakia dala do dlhodobého prenájmu, sa v čase voľna a bez nároku na odmenu staráme o vyše tridsať kusov historických vozidiel. Väčšinou sú majetkom Železničného múzea SR,“ vysvetľuje predseda zvolenského Klubu historickej techniky Peter Kálman. Pracuje ako technológ v miestnych železničných opravovniach a strojárňach, ktoré sídlia hneď vedľa rušňového depa. Tam je jeho kolegom aj Peter Oravec.

© BORIS NÉMETH
Peter Oravec, 54 rokov, Zvolen. Srdcovou záležitosťou veľkého odborníka a milovníka vlakov, ktorý stál pri zrode zvolenského klubu nadšencov železničnej histórie, je stodesaťročný parný rušeň 422.0108, prezývaný aj „Malý Býček“.

„Tu sa nedá zarobiť, tu sa dá len narobiť,“ vraví o svojom koníčku sympatický Stredoslovák, ktorý stál pri zrode zvolenského klubu. Spomína, ako ešte v polovici 90. rokov začali opravovať pýchu ich zbierky – parnú lokomotívu 422.0108. Keď im chýbala súčiastka, dali ju vyrobiť, a takto postupujú aj dnes.

„Malý býček, ako tento stodesaťročný rušeň prezývame, mi najviac prirástol k srdcu. Naposledy sme na ňom jazdili v roku 2015, odvtedy čaká na opravu kotla. Mojím snom je previezť sa na ňom ešte aspoň raz,“ priznáva 54-ročný milovník vlakov.

Kráčame remízou ďalej. To, čo „lekári“ týchto mašín skromne nazývajú neporiadkom, je v našich očiach starostlivo usporiadanou dielňou zručných majstrov. Kde-tu visia na stenách plagáty a fotografie rušňov. Keď sa na ne pozrieme a porovnáme ich s tonami ocele a železa naokolo, nepochybujeme, že je tu roboty ešte na niekoľko rokov. Generálnu opravu potrebuje aj parná lokomotíva 556.039, ktorú vyrobili začiatkom 50. rokov 20. storočia v plzenských Závodoch V. I. Lenina.

„Stará dáma“ je hrdzavá. Členovia Klubu historickej techniky rušeň zachránili pred zošrotovaním. Vykúpili ho z depa v Plešivci, kde dovtedy slúžil ako stabilný kotol na vykurovanie a ohrev vody, zaregistrovali ho ako národnú technickú pamiatku a plánujú ho kompletne zrenovovať.

Ruku k dielu priloží aj skúsený rušňovodič Vladimír Kavčiak. Svojím povolaním a koníčkom si splnil detský sen.

„Trávim tu takmer všetok voľný čas. Medzi železničných nadšencov ma prilákala ďalšia legenda – historická motorová lokomotíva T 678.0012 z roku 1963, prezývaná aj „cénula“ alebo „pomaranč“. Zopár šícht som si s ňou ako strojvodca ešte stihol odkrútiť a odkedy prišla sem, pomáham ju udržiavať v prevádzkyschopnom stave,“ hovorí 48-ročný Zvolenčan o jednom z najvýkonnejších rušňov pôvodom z Československa. O tom, že je o „cénulu“ dobre postarané, svedčí aj to, že nedávno poslúžila ako príprahový rušeň pravidelného vlaku.

.zasadačka so spálňou na kolesách

Klub historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen sa uchádza o dve percentá z daní. Pomáhajú mu aj sponzori, čo-to si zarobí jazdami na objednávku a keď treba, siahnu do vreciek aj dobrovoľníci.

Popri oprave vlakov sa venujú dokumentačnej činnosti a pravidelne sa zúčastňujú na domácich či zahraničných podujatiach. Organizujú napríklad nostalgické jazdy, ktorými približujú čaro železničnej histórie širokej verejnosti. Na výlety po koľajniciach, či už do Benešova, Budapešti alebo Brezna, so sebou vozia aj špeciálny vagón.

„Cirkusanti majú maringotky a my zas máme toto. Pôvodne lôžkový vozeň WLAB, vyrobený ešte v 60. rokoch v NDR, sme spojazdnili a upravili pre naše potreby. Máme tu spoločenský priestor s dlhým stolom a lavicami, kuchyňu aj niekoľko spacích kupé. Je to naše zázemie, mávame tu napríklad aj porady,“ vysvetľuje nám Peter Kálman, zatiaľ čo vo vykúrenej „wlabke“ plnej trofejí pijeme horúci čaj.

Medzitým si k nám prisadla aj Eva Löwingerová, ekologička zo Železničnej spoločnosti Slovensko. Ku klubu pri rušňovom depe sa pridala pred desiatimi rokmi. Spočiatku si myslela, že jej dovolia len zametať a variť kávu, no časom sa pri oprave parných rušňov, čo je poriadne „čierne“ remeslo, nebála umazať viac než chlapi.

© BORIS NÉMETH
Peter Kálman, 38 rokov, Zvolen. Predseda Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen drží v rukách lopatu na uhlie a stojí pri parnom rušni 354.1178, ktorý vyrobili v roku 1931 v podniku Škoda Plzeň. Túto lokomotívu opravujú už vyše dvadsať rokov.

„Keď som prišla do Zvolena, spočiatku som len blúdila po depe. Potom som spoznala týchto skvelých ľudí a voľajako som sa k nim sama zlákala. Zistila som, že to nie je iba o jazdení na pekných mašinách. Chce to usilovnosť a vytrvalú prípravu. Chlapi si ma však šetria a náročné práce robím iba vtedy, keď chcem,“ hovorí s úsmevom 38-ročná Žilinčanka.

Keď sa partie dobrovoľníkov pýtame na plány do budúcna, zmraštia čelá. Nie preto, že by ich azda omrzela práca pri mašinách. Verejnosť ich aktivity miluje, no zvolenskí nadšenci majú vraj občas pocit, akoby si kompetentní úradníci neuvedomovali, o aké vzácne zbierkové predmety a technické pamiatky sa už roky nezištne starajú.

A ešte čosi im leží na srdci – nezáujem mladých ľudí. Od založenia občianskeho združenia sa v Klube historickej techniky vystriedalo vyše štyridsať ľudí, no v súčasnosti nie je aktívna ani štvrtina z nich. Naďalej však dúfajú, že ešte stihne vyrásť generácia ľudí, ktorým raz budú môcť odovzdať štafetu.

.rušne z filmu Peacemaker

Za ďalšou skupinou nadšencov, ktorí z vlastnej vôle prispievajú k zveľaďovaniu historickej železničnej zbierky na Slovensku, sme vycestovali do Vrútok. Mesto na sútoku Turca a Váhu je významným dopravným uzlom. Tam, kde sa kedysi stretávala Košicko-bohumínska železnica s traťou Budapešť – Vrútky sa dnes križujú významné trate Žilina – Košice a Zvolen – Vrútky.

V areáli Rušňového depa vo Vrútkach sa nachádza Múzeum Košicko-bohumínskej železnice. „Expozíciu, ktorá má vonkajšiu a vnútornú časť, tvorí historická signalizačná a zabezpečovacia technika, no najmä desiatky historických železničných vozidiel, ktorých väčšina patrí do zbierok Železničného múzea SR.

O údržbu a prevádzku parných, dieselových či elektrických rušňov a vozňov sa stará Spolok Výhrevne Vrútky. Funguje už vyše tridsať rokov, silné jadro tvorí asi osem ľudí a ďalší pomáhajú s opravami skôr sporadicky,“ vysvetľuje predseda občianskeho združenia Dušan Vaňko.

© BORIS NÉMETH
Dušan Vaňko, 63 rokov, Vrútky. Rušňový inštruktor zo Spolku Výhrevne Vrútky pri legendárnom rušni 486.007, známom ako Zelený Anton. Rušňový inštruktor práve odchádza do dôchodku, no dopyt po jeho bohatých skúsenostiach je stále veľký.

Kráčame spolu po kraji zasneženého koľajiska a mierime do budovy depa postavenej ešte pred prvou svetovou vojnou. Tam na nás vraj čakajú najvzácnejšie kúsky. Šesťdesiattriročný rušňový inštruktor, ktorému v čase nášho stretnutia zostávalo len niekoľko dní pred odchodom do penzie, si medzitým zaspomína na výnimočné zážitky s lokomotívami. Najskôr sa pochváli legendárnym „účinkovaním“ vrútockých mašín v akčnom filme Peacemaker z roku 1997.

„Dva naše rušne, povojnová parná lokomotíva 475.196 ,Šľachtičná‘ z roku 1950, ktorú v súčasnosti opravujeme, a motorový rušeň T 679.1312 ,Sergej‘ si po boku takých hollywoodskych hviezd ako George Clooney či Nicole Kidman ,zahrali‘ v americkom trileri, ktorý sa nakrúcal na Slovensku,“ hovorí Dušan Vaňko.

Aj tím dobrovoľníkov pod jeho vedením sa každoročne zúčastňuje na prehliadkach prevádzkyschopných historických železničných vozidiel. Tak ako ich kamaráti Zvolenčania, aj Vrútočania si z niekdajšieho lôžkového vozňa WLAB urobili vlastný „dom na kolesách“, s ktorým cestujú po Slovensku či okolitých krajinách.

Okrem toho Spolok Výhrevne Vrútky každoročne organizuje niekoľko železničiarskych podujatí. Obzvlášť obľúbené sú vyhliadkové jazdy. Naposledy v rámci „Rozlúčkovej jazdy s rokom 2019“ vypravili v predposledný deň minulého roka zvláštny vlak z Vrútok cez Banskú Bystricu do Zvolena, a potom cez Kremnicu späť.

© BORIS NÉMETH
Jaroslav Černý, 65 rokov, Vrútky. Strojmajster na dôchodku a člen Spolku Výhrevne Vrútky stojí pri parnom rušni 475.196 Šľachtičná z roku 1950. Vzácna lokomotíva sa spolu s rušňom „Sergej“ objavila aj v americkom akčnom filme Peacemaker z roku 1997.

.zelený Anton ako prezidentský špeciál

Aby si vrútocký spolok počas roka privyrobil, organizuje aj špeciálne jazdy na objednávku pre domácu či zahraničnú klientelu. Okrem bohatších firiem, ktoré zatúžia po netradičnom teambuildingu, sa na nich obracajú aj cestovné agentúry.

Podľa požiadaviek záujemcov z cudziny pripravia konkrétnu zostavu vlaku, ktorý potom jazdí po vopred určenej trase a turisti si ho fotografujú alebo nakrúcajú v prírodných scenériách Slovenska.

„Nemáme stálych sponzorov ani nepoberáme dve percentá z daní. Všetko, čo zarobíme, vrazíme späť do opráv. Za stovky hodín prác si, samozrejme, neúčtujeme nič. Sme dobrovoľníci, no každý z nás je odborník. Jeden vie zvárať, druhý zas robí niečo iné. To všetko len preto, aby vzácne železničné vozidlá zachovali aj pre budúce generácie,“ hovorí Peter Szépe, tridsaťšesťročný skúšobný komisár, vďaka ktorému sa z bežných ľudí stávajú rušňovodiči. Okolo starších kolegov zo Spolku Výhrevne Vrútky sa začal motať už ako tínedžer.

© BORIS NÉMETH
Peter Szépe, 36 rokov, Vrútky. Skúšobný komisár, ktorý sa k chlapom zo Spolku Výhrevne Vrútky pridal už ako tínedžer. S veľkým „pajsrom“ v ruke stojí pri parnom rušni 556.036 Štoker z roku 1952, ktorý je v prevádzkovom stave.

Postupne naberal skúsenosti a zapájal sa do obnovy lokomotív, ktoré ho tak uchvátili. Spomedzi nich svojou monumentálnosťou a krásou vyčnieva jedna špeciálna medzivojnová mašina. Podľa vrútockých dobrovoľníkov je to nielen pýcha ich depa, ale priam klenot národa.

Dvadsaťpäť metrov dlhý parný rušeň 486.0007, prezývaný Zelený Anton, vyrobili v Škode Plzeň v roku 1936. S výkonom tritisíc koní patril svojho času medzi najsilnejšie rušne v Európe a dodnes dosahuje maximálnu rýchlosť 110 km/h.

V minulosti ťahal aj luxusné salónne vozne, v ktorých sa po krajine vozili viacerí československí prezidenti – Tomáš Garrigue Masaryk, ale aj Gustáv Husák. Po náročnej generálnej oprave v réžii Vrútočanov sa znovu vrátil na trať pri príležitosti 100. výročia vzniku Prvej Československej republiky a ťahal súpravu historických vozňov, v ktorých sa previezli český prezident Miloš Zeman s vtedajším slovenským prezidentom Andrejom Kiskom.

© BORIS NÉMETH
Dušan Feňo, 50 rokov, Vrútky. Rodák zo Žiliny, ktorý pracuje ako kontrolór vo vrútockých železničných opravovniach a strojárňach, sa k Spolku Výhrevne Vrútky pridal ako osemnásťročný. S kamarátmi dobrovoľníkmi vozia po Slovensku či okolitých krajinách aj prerobený lôžkový vozeň WLAB, ktorý je ich „domovom na kolesách“.

Bol pritom aj päťdesiatnik Dušan Feňo, ktorý nám v závere našej návštevy priblížil, čo ho aj s priateľmi motivuje venovať sa už viac ako tri desaťročia dobrovoľníckej práci.

„Investujeme do toho veľa času, odchádzame od rodín a neraz obetujeme celé popoludnie či víkend. Je to však magnet, ktorý mňa osobne veľmi priťahuje. Nedá mi neprísť pomôcť kolegom, no samozrejme, vždy sa to snažím skĺbiť s domácimi povinnosťami,“ priznáva kontrolór z vrútockých opravovní a strojární.

Je už štvrtou generáciou žilinskej rodiny, ktorá pracuje na železnici. Tak ako jeho kolegovia, ani on zatiaľ nemá obavy o budúcnosť Spolku Výhrevne Vrútky. Chodí medzi nich zopár šikovných chlapcov, ktorí sa zaujímajú o prácu v depe. Šanca, že z nich vyrastie budúca generácia, tu teda je.

Len keď mladí zistia, že to ani zďaleka nie je iba o jazdení na krásnych parných rušňoch, ale aj o náročnej a špinavej práci, nesmú to zanechať. „Tak či onak, my sa toho vzdáme hádam už len vtedy, keď zomrieme,“ dodávajú s nefalšovaným odhodlaním v očiach vrútockí nadšenci železničnej histórie.